one time stories

"Vedela že hoci je iná, raz bude žiariť v dave pre niekoho, rovnako ako žiarila bábika v obchode pre ňu."

29. july 2013 at 12:46 | leny
Ozývam sa vám po veľmi dlhej dobe že? Mne to v každom prípade veľmi prospelo. Minulý týždeň som bola vo fotografickom tábore odkiaľ fotografie samozrejme ešte pribudnú. Vyskúšala som si nové veci a zistila som že potrebujem čierne plátno. Bol to jeden dokonalý týždeň počas, ktoré som spoznala super ľudí, niečo sa naučila a nakoniec 3 z mojich fotografií sú celý tento týždeň vystavené v Bratislave (kde to vás zaujímať nemusí :D hneď by ste vedeli moje meno :D). Inač nemám nič nové. Akurát tak objektív 24-105, ktorý som doteraz používať nemohla som konečne dostala do svojich rúk.

Dav ľudí ju prehliadal, nech sa snažila akokoľvek z neho vyčnievať. V jednej ruke pevne držala ruku svojej mamy a v druhej krabicu s bábikou. Bola to tá najkrajšia bábika akú kedy videla a z jej pohľadu to zrejme zistila aj mama, pretože jej ju kúpila. Bábika mala dlhé blond vlasy, nohy ako modelka a na tváry jej bol vidieť úsmev ako z fotografií. Z pohľadu dospelého človeka, vyzerala ako každá iná bábiky, avšak pre ňu bola tou jedinou peknou. Ako tak prechádzali ulicou plnou ľudí, krabicu s ňou držala ešte pevnejšie ako mamu lebo nechcela aby jej niekde spadla.

Hneď ako si vyzula biele topánky, teraz už celé špinavé od mlák do, ktorých poskákala, rozbehla sa smerom do svojej izby. Skočila na obrovskú, mäkkú posteľ a začala s náročným procesom vyberania bábiky z krabice. Jej malé ruky, krabicu otvorili rýchlosťou akou by to nedokázal nikto iný a opatrne z nej vytiahla bábiku. Chvíľku na ňu iba pozerala. Videla v nej dokonalosť. Dokonalosť, ktorú chce dosiahnuť každý. To jej však bolo jedno, zoskočila na zem a vytiahla veľký domček pre bábiky.


Hrala sa s ňou každý deň, vždy keď mohla. Bábika sa pre ňu stala vzorom. Chcela byť ako ona, byť krásna a dokonalá. Bolo to to jediné čo ju zaujímalo. Raz sa však s bábikou v ruke zahľadela do zrkadla oproti sebe. Vyzerala inak. Mala uhľovo čierne vlasy a svetlú pleť. Jej oči neboli modré, ale orieškovo hnedé. Zatiaľ čo bábika by bola v reálnom svete vysoká, ona bola malá aj oprit deťom svojho veku. Nemohla sa stať bábikou. A hoci chcela, plakať nezačala. Namiesto toho sa usmiala. Vedela že hoci je iná, raz bude žiariť v dave pre niekoho, rovnako ako žiarila bábika v obchode pre ňu.

Hoci taký kratší príbeh, myslím že dlhší by ste nezniesli. Dúfam tiež že ste na mňa úplne nezabudli, stále totiž žijem. Fotografia je od -Alzbettta :)

"Viera v seba samého je najdôležitejšia. Lebo ak neveríš ty, neuverí nikto."

13. july 2013 at 19:51 | leny
286. Čo to číslo znamená vám poviem práve teraz, v tejto chvíľke. Je to počet fotografií Toskánska a Benátok, ktoré som za tie dva týždne urobila. Nie som s nimi práve moc spokojná (sebakritika patrí k môjmu ja) ale nájde sa tam pár nových lások. Bude to asi tým že väčšinou bolo nevhodné šedé svetlo, ktoré bez príslušného filtra jednoducho človek neodstráni. Ale verte mi že som šikovná a zvládnem ich zajtra upraviť a niečo z nich sem pridať. Už aj viem komu ten celý článok venujem (dotyčná osoba má totiž rada Toskánsko a ja som celý čas myslela len na to či sa jej fotky budú páčiť). Ďalej, môj psychický stav sa výrazne zlepšil. Našla som totiž rovnako chorú osobu ako som ja sama. Neskutočne si rozumieme a každý deň sa dokážeme rozprávať aj niekoľko hodín a ja si pri tom nenudím. Úprimný, vtipný a najmä milý človek. Neviem sa dočkať pondelka kedy ho po dvoch týždnoch uvidím (z textu môžete vytušiť že nejde o žiadnu osobu môjho pohlavia).

Stála som pred rovnakou zelenou tabuľou, rovnako ako pred pár rokmi kedy som ešte sama musela sedávať v laviciach, ktoré boli pre mňa už vzdialenou minulosťou. Odišla som ako dievča s veľkým snom a vrátila sa ako žena, ktorá vedela čo je treba k úspechu. Tentoraz boli študenti oproti mne a ja som zaujala miesto profesora. Na malú chvíľku som sa myšlienkami presunula späť do minulosti a snažila sa nájsť tie pocity, ktoré vo mne bublali rovnako ako teraz v študentoch, ktorých som mala dnes zaujať svojím rozprávaním. Nebolo vymyslené a nijako prikrášlené. Príbeh o mojom živote bol taký aký mal byť.

"Viem že väčšina z vás by najradšej odišla, niekam do mesta, s kamarátmi do baru alebo domov, viem aké to je keď ste nútení počúvať niekoho, o kom nič neviete a je pre vás nezaujímavý. Ale dnes vás poprosím aby ste sa skúsili odpútať od vášho uvažovania a aspoň na malú chvíľku sa započúvali do môjho rozprávania. Koho nezaujme, nevadí. Môže odísť. Ale dajte mi aspoň šancu," povedala som do rozlahlej triedy, v ktorej sa moje slová ozývali ešte chvíľku po tom ako som dorozprávala. Pár očí sa na mňa pozrelo, iné sa neobťažovali.

"Moje meno je Alison. Hoci si myslíte že som odlišná ako vy, mýlite sa. Som úplne rovnaká a pred pár rokmi som sedela v tých istých laviciach ako vy teraz. Dnes vám chcem povedať môj príbeh, a to prečo som sa vydala na cestu fotografa. Každý z nás mal istý dôvod prečo sa na túto školu prihlásil, a každý v vás má aj určite veľký talent, lebo inak by ste tu dnes nesedeli. Prišla som sem pred 12 rokmi, ako mladá amatérska umelkyňa, ktorá chcela rozvýjať svoj talent, rovnako ako vy. Mala som jeden sen, a tým bolo fotiť pre jeden uznávaný fotografický časopis. Ako plynul čas a ja som medzi mojimi rovesníkami nijako nevynikala, ľudia v mojom okolí mi začali hovoriť ako to celé nemá zmysel a že sa neoplatí investovať do tak bezvýznamného štúdia akým je digitálna fotografia. Nevedeli však, ako veľmi sa mýlili. Po tom ako som úšpešne ukončila školu a bola som "tá priemerná" som sa rozhodla cestovať."
 
 

Advertisement