life notebook

Úsmev, kapitola štvrtá

16. july 2013 at 18:55 | leny
Život je taká jedna veľká horská dráha. Raz ste hore a raz dole. Raz sa dostanete na úplne dno a potom sa objavíte na najvyššiom bode. Niečo také sa mne stalo so životom v posledných dňoch. Zatiaľ som sa viezla na priemernej výške, avšak včera a dnes som sa dostávala na vrchol. Jednak vašimi komentármi, ktoré neboli inak ako pozitívne, potom návštevnosťou (ak si dobre pamätám tak vyše 150 ľudí) a potom tu je on. Kamarát s výhodami. Pre mňa je to niečo neuveriteľné a koľko optimizmu a radosti som vždy cítila z článkov Infinity, toľko sa vo mne dnes nahrnulo naraz. Mimochodom dnes som Jessie konečne urobila ten design. Tak sa na to dielo pozrite-> Jessie

Žila, žila aj napriek dlhému času strávenému v uväznení. Jej jedinou spoločnosťou bol ten neznámy tvor. Každý krát čo ho videla si na ňom všimla niečo nové. Pomaly ho začala spoznávať. Videla jeho svetlé aj tmavé stránky. Každý deň strávili hodiny v tichu zatiaľ čo sa navzájom pozerali do očí. Jeho oči boli pre ňu najväčšou záhadou. Videla v nich všetko a zároveň nič. Nedokázala to popísať. Staral sa o §u ako o hosťa, nie ako o väzňa.

V jeden deň však nechal dvere v jeho väzení otvorené. Nechal ju nech sa rozhodne. Mohla zostať a byť s tým neznámym tvorom, alebo mohla odísť a už nikdy ho nevidieť. Nevedela čo urobiť. Bola stratená vo vlastných emóciach. Keby zostala, sloboda už by neexistovala, avšak ak neostane, už nikdy sa mu nebude môcť pozrieť do očí. Neexistoval žiaden kompromis. Nedokázali by sa dohodnúť a tak sa musela rozhodnúť. Sloboda alebo on.


A ona si zvolila. Bol pre ňu ako kúzlo, ktoré keby nechala tak, stratilo by sa. Každý jeden večer sa vracal aby spolu mohli stráviť hodiny ticha, pozeraním sa jeden druhému do očí. Nepotrebovali slová. Ich oči hovorili za ich ústa. Neboli dvaja, stali sa jedným. Ich myšlienky, názory a pocity sa stali zložitou pavučinou, ktorej rozumeli iba oni dvaja. A práve to ich robilo výnimočnými.

Ich odlišnosť ich spájala. Ich názory sa navzájom dopĺnali k dokonalosti. A ich oči boli ich každodennou záchranou, ich dávkou chuti do života.

Dúfam že vám nebude vadiť že je to asi najkratšia kapitola z môjho života. Ale nebojte sa, ona bude pokračovať. Bude tu so mnou aj s vami navždy. Fotografia od wanasabi.

Láska, kapitola tretia

25. june 2013 at 21:34 | leny
Do tejto kapitoly pridávam trošku viac z výletu, kedže som sa stále nedopracovala ani k prvej vete, informačného článku. Mimochodom v sobotu odchádzam na dva týždne, a stále pre vás nemám pripravené absolútne žiadne články. Budem to musieť nejako napraviť, ale nebojte, ja niečo vymyslím. Mimochodom dnes som mala dokonalý deň. Neviem či by mohol byť zlý, ale narodeniny sú narodeniny. A samozrejme tie krásne darčeky od mojich milovaných kamarátiek. A najlepšie bolo, keď som sa mohla vysmiať spolu s najlepšou kamarátkou a jedným fakt skvelým chalanom, môjmu milovanému (irónia, sarkazmus, klamstvo,...hovorte tomu ako chcete) M. do tváre. Na moju obhajobu, nebolo to naschvál, on nás rozosmial. Poviem vám že tento článok je písaný za stáleho rozmýšlania o dokonalosti istej osoby. Iba N. a A. však vedia o koho ide.

Narazila. Prudký pád ju na malú chvíľku oslepil a ona nebola schopná pozerať sa pred seba tak aby videla poriadne. Hlava sa jej točila, a telo si robilo čo chcelo. Nedokázala to zastaviť. Zrazu sa však pred ňou objavilo niečo maličké. Najprv jej to poletovalo okolo hlavy ako malá svetluška, avšak ako to tak poletovalo, začala sa to meniť v niečo väčšie. Niečo tak známe, a pritom si nevedela spomenúť čo to je. V tom to prudko vyrazilo pred ňu a ona to bezhlavo začala nasledovať. Netušila kam ide alebo čo ju tam čaká, bolo hlavné že sa tam dostane.


Keď ten neznámy tvor konečne spomalil, uvedomila si že sa dostala do pasce. Nebola rovnaká ako tá, z ktorej unikla. Bola iná, príjmenejšia, krajšia. Ale stále to bola pasca. Nemohla vedieť či sa odtiaľ dostane živá, alebo so zlomeným krídlom. Jedno však vedele určite, jej cieľom, je dostať toho tvora, a zistiť prečo ju sem priviedol. Prečo ju tak okúzlil, a prečo si ho nevšimla nikdy predtým. Bol pri nej celú tú dobu, a ona to nevedela. Bol tak blíko, že ani sa ani nemusela natiahnuť, aby toho tvora chytila do ruky.

No aj napriek tomu, že sedela uväznená, ako predtým, bolo je dobre. V jej tele prúdil krásny pocit a istý druh adrenalínu naraz. Bola časovanou bombou, ktorá keď vybuchne, môže všetko zničiť, alebo všetkému pomôcť. To však nezistí, dokm nebude vedieť, kto ten tvor je a čo s ňou plánuje robiť. Počas jej hlbokých úvah, si nevšimla že ju tvor pozoruje, avšak keď sa zjavil priamo pred ňou, cítila že ten pocit ide z neho. To príjemné teplo, ktoré jej vykúzli úsmev na tváry a prinút začervenať sa. Nazvala ho Láska.

Veľké ďakujem, za dnešnú fotografiu patrí play-my-game. Človek ani nevie koľko talentovaných ľudí, okolo seba má, kým sa poriadne nepozerá.

Útek, kapitola druhá

19. june 2013 at 20:01 | leny
Kedže zajtra odchádzame na koncoročný školský výlet, na ktorý sa veľmi teším, očakávajte že v piatok sa tu určite nič neobjaví, a v sobotu možno iba v neskorších večerných hodinách. Ale nebojte, počas výletu, cesty a toho všetkého budem písať články do môjho novo kúpeného zápisníku, do ktorého som sa na prvý pohľad zamilovala. Všetky články potom prepíšem, a budem uverejňovať v istých intervaloch počas doby, keď tu cez letné prázdniny nebudem.

Pocit že bola slobodná, bol neopísateľný, a pre mnohých nie veľmi známy. Tí čo ostali uväznení v klietke boli prenechaný do rúk osudu, zatiaľ čo ona zobrala svoj život do vlastných rúk. V tej chvíli mohla robiť čokoľvek, mohla lietať vysoko aj nízko, mohla som prístáť kde som chcela, moohla som všetko. V tom sa v mojej hlave však objavila jedna malá myšlienka. Ešte nie je koniec. Stále ju čaká niečo na čo tak dlho čakala, a pre čo tak dlho pracovala. Snažila sa, a chce poznať výsledok.


Myšlienku na to však zahnala, a začala premýšlať o úteku. O tom čo ju prinútilo rozmýšlať nad útekom, čo jej ukázalo cestu k úniku a čo to pre ňu znamená. Vedela že je zatiaľ slobodná, no vedela tiež že raz ju určite nájdu, a ona to bude musieť absolvovať znova a znova. Stále dookola, po celý jej život. Avšak medzi tým môže spoznať toľko nového, o čom bude môcť celý ďalší zvyšok života uvažovať, môže spoznať niekoho ako je ona a môže nájsť niečo čo ju navždy zmení a zmení k lepšiemu. Všetko sa môže stať, je to len na nej. Ako využije čas, ktorý strávi vonku je v jej rukách.

Dnešný článok je zrejme vážne o ničom, je krátky a ja pochybujem že v tom budem tak skoro pokračovať, aspoň nie v najbližšej dobe. Písať o niečom dobrom, je oveľa náročnejšie ako písať o pochmúrnych udalostiach v živote.
~gyaban, práve tebe dnes ďakujem za fotografiu k článku, hľadala som vážne dlho, a konečne som narazila na niečo naozaj úžasné.
Ďalej ďakujem za všetky krásne komentáre a návštevy na blogu. Je to pre mňa ako energetický nápoj, ktorý ma núti písať stále niečo nové.

Explózia, kapitola prvá

17. june 2013 at 20:03 | leny
Najprv by som sa vám chcela poďakovať za krásne komentáre k predošlému článku, veľmi ste ma potešili a taktiež sa chcem poďakovať úžasnej bloggerke Licorne za to že mi aj v neskoršej večernej hodine dokázala vyčariť úsmev na tváry tým že si môj blog ani nie hodinu po založený pridala do obľúbených. Je to úžasné a mňa to neskutočne potešilo :) Rovnako tak komentáre ostatných či už k článku alebo blogu. Ďakujem.

Prechádzala sa sem a tam, lietala okolo zmesy pocitov a myšlienok, no nedokázala nájsť jedno pokojné miesto, kde by mohla pristáť a o všetkom pouvažovať bez toho aby ju niečo rušilo. Potrebovala to viac ako čokoľvek iné. Dochádzala jej sila, a už nemohla pokračovať ďalej. Cítila sa ako uväznaná v klietke, z ktorej niet úniku.
Všetkého bolo až príliš veľa na to aby sa to nezmiešalo a nevytvorila sa z toho obrovská masa toho čo sa nachádzalo v jej hlave. Život jej utekal a ona ho nevládala dobehnúť. Padla na zem a nevedela ako pokračovať. Bola duchom, bola prázdna no zároveň toho mala v hlave toľko že nevedela čo robiť.


A v tom sa pred ňou objavila malá, skoro neviditeľná dierka, cez ktorú by sa dostala von, dostala by sa na slobodu. Z posledných síl vstala, vzlietla a hoci pomaly, začala sa blížiť práve k tomu bodu, ktorý ju delil od slobody. Ešte kúsok, opakovala si. Bol to on čo ju zachránil pred explóziou a koncom, bol to ten moment keď v diaľke zazrela dierku, ktorá symbolizovala nádej. Život jej dal ťažkú skúšku, no nič nie je stratené až po úplný koniec. Aj v tom poslednom moemnte sa môže zjaviť niečo čo vás zachráni. Sloboda.

Dúfam že sa vám páčil aj dnešný článok, life notebook je v podstate o mojom živote, o tom čo prežívam vo svojom vnútri no nechcem o tom nikomu povedať. Nepíšem to zo svojho pohľadu, z neznámych dôvodov. A hoci to malo byť o mne, o tom ako prežívam svoj život, trošku sa to zvrtlo na tento "emočný kôš".
Takmer som zabudla, za fotografiu k článku dnes môžem poďakovať ~dreamerzee. Bolo to presne to čo som hľadala. Ďakujem.
 
 

Advertisement