"Viera v seba samého je najdôležitejšia. Lebo ak neveríš ty, neuverí nikto."

13. july 2013 at 19:51 | leny |  one time stories
286. Čo to číslo znamená vám poviem práve teraz, v tejto chvíľke. Je to počet fotografií Toskánska a Benátok, ktoré som za tie dva týždne urobila. Nie som s nimi práve moc spokojná (sebakritika patrí k môjmu ja) ale nájde sa tam pár nových lások. Bude to asi tým že väčšinou bolo nevhodné šedé svetlo, ktoré bez príslušného filtra jednoducho človek neodstráni. Ale verte mi že som šikovná a zvládnem ich zajtra upraviť a niečo z nich sem pridať. Už aj viem komu ten celý článok venujem (dotyčná osoba má totiž rada Toskánsko a ja som celý čas myslela len na to či sa jej fotky budú páčiť). Ďalej, môj psychický stav sa výrazne zlepšil. Našla som totiž rovnako chorú osobu ako som ja sama. Neskutočne si rozumieme a každý deň sa dokážeme rozprávať aj niekoľko hodín a ja si pri tom nenudím. Úprimný, vtipný a najmä milý človek. Neviem sa dočkať pondelka kedy ho po dvoch týždnoch uvidím (z textu môžete vytušiť že nejde o žiadnu osobu môjho pohlavia).

Stála som pred rovnakou zelenou tabuľou, rovnako ako pred pár rokmi kedy som ešte sama musela sedávať v laviciach, ktoré boli pre mňa už vzdialenou minulosťou. Odišla som ako dievča s veľkým snom a vrátila sa ako žena, ktorá vedela čo je treba k úspechu. Tentoraz boli študenti oproti mne a ja som zaujala miesto profesora. Na malú chvíľku som sa myšlienkami presunula späť do minulosti a snažila sa nájsť tie pocity, ktoré vo mne bublali rovnako ako teraz v študentoch, ktorých som mala dnes zaujať svojím rozprávaním. Nebolo vymyslené a nijako prikrášlené. Príbeh o mojom živote bol taký aký mal byť.

"Viem že väčšina z vás by najradšej odišla, niekam do mesta, s kamarátmi do baru alebo domov, viem aké to je keď ste nútení počúvať niekoho, o kom nič neviete a je pre vás nezaujímavý. Ale dnes vás poprosím aby ste sa skúsili odpútať od vášho uvažovania a aspoň na malú chvíľku sa započúvali do môjho rozprávania. Koho nezaujme, nevadí. Môže odísť. Ale dajte mi aspoň šancu," povedala som do rozlahlej triedy, v ktorej sa moje slová ozývali ešte chvíľku po tom ako som dorozprávala. Pár očí sa na mňa pozrelo, iné sa neobťažovali.

"Moje meno je Alison. Hoci si myslíte že som odlišná ako vy, mýlite sa. Som úplne rovnaká a pred pár rokmi som sedela v tých istých laviciach ako vy teraz. Dnes vám chcem povedať môj príbeh, a to prečo som sa vydala na cestu fotografa. Každý z nás mal istý dôvod prečo sa na túto školu prihlásil, a každý v vás má aj určite veľký talent, lebo inak by ste tu dnes nesedeli. Prišla som sem pred 12 rokmi, ako mladá amatérska umelkyňa, ktorá chcela rozvýjať svoj talent, rovnako ako vy. Mala som jeden sen, a tým bolo fotiť pre jeden uznávaný fotografický časopis. Ako plynul čas a ja som medzi mojimi rovesníkami nijako nevynikala, ľudia v mojom okolí mi začali hovoriť ako to celé nemá zmysel a že sa neoplatí investovať do tak bezvýznamného štúdia akým je digitálna fotografia. Nevedeli však, ako veľmi sa mýlili. Po tom ako som úšpešne ukončila školu a bola som "tá priemerná" som sa rozhodla cestovať."


Pár zo študentov sa rozhodlo ma ignorovať no väčšinu som zaujala. Vedeli o čom hovorím, vedeli si predstaviť ako som sa cítila a čo to všetko pre mňa znamenalo. A preto som pokračovala.

"Cestovala som po celom svete, z Európy do Ázie, z Ázie do Austrálie a navštívila som aj Afriku. Všade som so sebou brala svoj foťák, s jedným jediným objektívom. Fotila som krásne momenty v mojom živote, no našli sa aj tie, ktoré by som si radšej nezapamätala no vďaka fotografiám, ktoré mi to budú naveky pripomínať sa tak nestane. Práve moja návšteva Afriky ma naučila to ako si ísť za svojím. Stretla som tam jednu ženu. Mala dvoch synov a tri dcéry. Bola krásna a múdra. Jej slová dávali zmysel a prinútili človeka zamyslieť sa nad životom. Keď som sa raz hrala s jej detmi, prišla ku mne a povedala:
Máš pred sebou ešte dlhú cestu, no tvoja snaha nebude marná. Narazíš na mnoho prekážok, a hoci sa ti budú zdať neprekonateľné, dokážeš to keď si budeš veriť. Viera v seba samého je najdôležitejšia. Lebo ak neveríš ty, neuverí nikto."

V triede bolo hrobové ticho a všetkým sa na tváry objavil veľký úsmev. Povedala som to čo som chcela a ich to zaujalo. Bol to úžasný pocit a ja som sa na nich už iba usmievala, zatiaľ čo v očiach sa mi začali tvoriť slzy šťastia.

"Po príchode späť do Kanady, som svoje fotky poslala redakcii. Čakala som a verila. A oplatilo sa, niekoľko fotiek som neskôr našla v novom čísle a vtedy som vedela že tá žena mi povedala niečo, čo mi pomohlo nájsť vieru v to že to dokážem. Medzi fotografiami bola aj tá jej, portrét, na ktorom bolo vidieť v jej očiach radosť, smútok aj strach. Nemusela nič hovoriť, nemusela sa usmievať ani plakať, jej oči povedali všetko za ňu. Raz keď som sa vrátila do Afriky, aby som je mohla poďakovať za to že mi dala radu do života, ktorá mi pomohla dosiahnuť čo som chcela, som zistila že umrela. Nezabil ju hlad ani smäd. Zobral si ju vek. Nikdy si nebudem môcť odpustiť že som sa jej vtedy dostatočne nepoďakovala."

Niektorý sa rozplakali, iný začali uvažovať a zvyšný mali zdvihnuté ruky aby sa ma mohli na niečo opýtať. Tú krásnu chvíľu však prerušilo zvonenie, ktoré oznamovalo koniec hodiny. V duchu som edela že si ma tie deti obľúbili, a že počas celého roku, vždy keď ma uvidia, im v hlave bude znieť môj príbeh a slová múdrej ženy.


Za fotografiu môžem poďakovať ~adrianismyname. Dúfam že vás môj prvý príbeh na blogu zaujal, a že sa vám páčil. Oosobne by som raz niečo také chcela zažiť avšak by som chcela stihnúť poďakovať sa tej osobe, nie ako hlavná hrdinka.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 worldofunicorns | Web | 13. july 2013 at 20:47 | React

tento článok je úplne úžasný. ten príbeh .. nemám slov. naozaj ma to zaujalo. BIG LIKE. viem, že ak budem veriť v samú seba, aj ja raz napíšem takto úžasný článok ako ty ;))

2 Jass | Email | Web | 14. july 2013 at 8:48 | React

Nesúhlasím, keď sa dala dokopy Tris s Fourom to bolo ešte lepšie. Ako, dystopické sci-fička sú úžasné, ale trošku romantiky nikdy nezaškodí podľa mňa. A on je navyše taký... Ahhh. <3
Podľa mňa prvý diel má skoro vždy také nejaké čaro - THG, Divergent, Harry Potter, COB... Len pri Narnii sa mi viac páčil druhý diel.
Som strašne zvedavá, ako stvárnia tú Jamu.

Ten článok je super, chvíľu sa mi zdalo, že zažívam dežavu, ale potom som to nechala tak a užívala som si príbeh. Bolo to úžasné (ako vždy, u teba :D), trošku motivačné a bolo aj vidieť, že je to niečo, o čom snívaš. :) Tá africká žena je ako nejaký guru. Tú vetu, Viera v seba samého je... atď., si vymyslela ty, alebo to je citát ktorý už poznáš?
Ešte raz, bolo to dokonalé. :)

3 Claire Drayen. | Web | 15. july 2013 at 22:17 | React

To je moc dobře, že máš nějakou takovou osobu, ten pocit musí být skvělý, doufám, že si budete rozumět co nejdýl, však víš, že se něco nepokazí. Moc ti to přeju :)

A víš co? Já si myslím, že těch 30 komentářů bys měla mít tady. Úplně plně souhlasím s nadpisem, to co řekla za africká žena.. To jak jsi to dala dohromady je neskutečné. Moc se mi to líbí, mít já takovou učizelku, určitě by se mi její příběh připomněl pokaždé, když bych jí viděla.
Trošku mi to přišlo jako tvůj příběh, i když neuskutečněný (zatím). Z tvých předchozích článků vím, že bys chtěla fotit pro NG že jo? No prostě mě to tak napadlo, nevím jestli je to pravda :D Rozhodně bych o to taky stála, o tu zkušenost z Afriky a poznání i těch dalších zemí.
Je to moc skvělé napsané a opsané a popsané, moc se mi to líbí, je to skvělý a úžasný příběh, ty jsi skvělá a úžasná :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama