July 2013

Photo Camp

30. july 2013 at 12:02 | leny |  being an artist

Z zvyše 700 fotiek (ach, práve som si spomenula že som ešte neuploadla fotky z posledného dňa, nevadí :D možno inokedy) som vybrala iba 12. A prečo iba toľko? Ešte nie sú pretriedené, väčšinou sú to portréty a kedže som nechcela aby tu boli iba portrét musela som vybrať aj niečo iné. Nie som s nimi spokojná. Vážne. Až teraz som si uvedomila ako moc hrozné sú. Už viem že ma človke nemôže postaviť pred budovu a povedať, toto nafoť. Fotky potom budú vyzerať otrasne. Ale užila som si to tam. Našla som plno skvelých ľudí a tak. Fotky v tomto článku teda nebudú také umelecké, skôr ako tie čo často nájdete na fb, jednoducho random fotky ^^



"Vedela že hoci je iná, raz bude žiariť v dave pre niekoho, rovnako ako žiarila bábika v obchode pre ňu."

29. july 2013 at 12:46 | leny |  one time stories
Ozývam sa vám po veľmi dlhej dobe že? Mne to v každom prípade veľmi prospelo. Minulý týždeň som bola vo fotografickom tábore odkiaľ fotografie samozrejme ešte pribudnú. Vyskúšala som si nové veci a zistila som že potrebujem čierne plátno. Bol to jeden dokonalý týždeň počas, ktoré som spoznala super ľudí, niečo sa naučila a nakoniec 3 z mojich fotografií sú celý tento týždeň vystavené v Bratislave (kde to vás zaujímať nemusí :D hneď by ste vedeli moje meno :D). Inač nemám nič nové. Akurát tak objektív 24-105, ktorý som doteraz používať nemohla som konečne dostala do svojich rúk.

Dav ľudí ju prehliadal, nech sa snažila akokoľvek z neho vyčnievať. V jednej ruke pevne držala ruku svojej mamy a v druhej krabicu s bábikou. Bola to tá najkrajšia bábika akú kedy videla a z jej pohľadu to zrejme zistila aj mama, pretože jej ju kúpila. Bábika mala dlhé blond vlasy, nohy ako modelka a na tváry jej bol vidieť úsmev ako z fotografií. Z pohľadu dospelého človeka, vyzerala ako každá iná bábiky, avšak pre ňu bola tou jedinou peknou. Ako tak prechádzali ulicou plnou ľudí, krabicu s ňou držala ešte pevnejšie ako mamu lebo nechcela aby jej niekde spadla.

Hneď ako si vyzula biele topánky, teraz už celé špinavé od mlák do, ktorých poskákala, rozbehla sa smerom do svojej izby. Skočila na obrovskú, mäkkú posteľ a začala s náročným procesom vyberania bábiky z krabice. Jej malé ruky, krabicu otvorili rýchlosťou akou by to nedokázal nikto iný a opatrne z nej vytiahla bábiku. Chvíľku na ňu iba pozerala. Videla v nej dokonalosť. Dokonalosť, ktorú chce dosiahnuť každý. To jej však bolo jedno, zoskočila na zem a vytiahla veľký domček pre bábiky.


Hrala sa s ňou každý deň, vždy keď mohla. Bábika sa pre ňu stala vzorom. Chcela byť ako ona, byť krásna a dokonalá. Bolo to to jediné čo ju zaujímalo. Raz sa však s bábikou v ruke zahľadela do zrkadla oproti sebe. Vyzerala inak. Mala uhľovo čierne vlasy a svetlú pleť. Jej oči neboli modré, ale orieškovo hnedé. Zatiaľ čo bábika by bola v reálnom svete vysoká, ona bola malá aj oprit deťom svojho veku. Nemohla sa stať bábikou. A hoci chcela, plakať nezačala. Namiesto toho sa usmiala. Vedela že hoci je iná, raz bude žiariť v dave pre niekoho, rovnako ako žiarila bábika v obchode pre ňu.

Hoci taký kratší príbeh, myslím že dlhší by ste nezniesli. Dúfam tiež že ste na mňa úplne nezabudli, stále totiž žijem. Fotografia je od -Alzbettta :)

Štúdium jazykov

19. july 2013 at 14:40 | leny |  articles on theme
Chcem oznámiť nový rekord. V priebehu dvoch týždňov sa moje dva blogy (jeden aktívny, druhý nie), objavili celkovo tri krát na titulke blog.cz. Bluebon sa tam dnes objavil prvý krát a ani si neviete predstaviť ako ma to potešilo. Je tam vystavený článok s mojimi fotkami Toskánska a Benátok (tie dve fotky :D). Dnes som sa rozhodla že sa začnem naplno venovať taliančine, s mamou som uzavrela istú dohodu že ak nabudúci rok, môžem vynechať kurz angličtiny a ísť na taliančinu, každý mesiac prečítam aspoň jednu knihu v angličtine (ach, to je ale kruté :D) a v lete potom pôjdem na nejaký intenzívny kurz (viac krutá bť ani nemohla :D viac ako ďakujem povedať nedokážem). A teraz už k článku, dosť súvisiacom s týmto tu.

Jazyky, sú z môjho pohľadu, kľúčom k dobrej budúcnosti. V dnešnej dobe, je povinné vedieť aspoň jeden ďalší jazyk okrem vášho, a ak viete dva, ešte lepšie. Otvára vám to veľmi veľa nových ciest, vďaka ktorým, môžete študovať v zahraničí, pracovať v zahraničí, žiť v zahraničí a navyše vás budú považovať pri pohovore do práce za inteligentnejšieho ako toho kto jazyky nevie a tiež sa prihlásil že má záujem o to isté miesto. Určite všetci vieme, že takým tým základom je pre nás Slovákov (a môžem povedať že aj Čechov), nemčina a angličtina. Žijeme predsa len v oblasti kde je Nemecko a Rakúsko a všetci dobre vieme že vysoké školy tu nie sú na zahodenie. Avšak, bez nemčiny na to človek môže zabudnúť.

Potom k tej anglčtine. Je to akýsi celosvetovo uznávaný jazyk. Keď prídete na stárnku kde sú ľudia z celého sveta, môžete si všímnúť že sa tam rozpráva práve po anglicky. V škôlkách sa učí angličtina, na základnej sa učí angličtina a je to pre nás vyslovene povinný jazyk. Nedávno som mala šancu porozprávať sa s jedným angličanom. Načrtla som aj tému jazykov. Keď som sa ho opýtala či sa niekedy učil aj niečo iné ako angličtinu tak mi povedal že na škole mali volakedysi povinnú ešte španielčinu ale inak nie. A teraz ani to už nie je povinné. Následne som sa ho opýtala či mu to nevadí že vie iba po anglicky. Jeho odpoveď vyznela tak akosi nadradene a tón, ktorý použil ma znechutil. Povedal mi že mu to vôbec nevadí a že on očakáva že ľudia budú vedieť po anglicky. Toľko k povrchnosti ľudí čo sa narodili v anglicky hovoriacej krajine.


Jazyky sa dajú naučiť v škole, na jazykových kurzoch (ja osobne som tento rok navštevovala British Council v Bratislave a moja angličtina sa naozaj zlepšila) a samozrejme aj na internete. Taliančinu a španielčinu sa učím práve tak. Stránka (a už aj aplikácia do mobilu) Duolingo je podľa mňa najlepšia vec na učenie jazykov cez internet. Je to zadarmo, veľa sa tam človek naučí a má motiváciu vo forme Leaderboardov kde sa môže predbiehať s kamarátmi, v podobe srdiečok, ktoré počas lekcie nesmie stratiť, čím viac mu ich zostane, tým lepšie pre jeho bodové skóre na konci. Avšak dostupné jazyky na učenie sú tam iba španielčina, taliančina, portugalčina, nemčina a francúzština a je podmienkou že treba vedieť po anglicky (alebo po španielksy, to sa potom môžete učiť aj angličtinu :D).

Ja osobne sa momentálne okrem angličtiny a nemčiny venujem ešte taliančine, španielčine a plánujem začať s norčinou :). Baví ma to a som za to neskutočne vďačná. Za to že som pochopila že jazyky sú v dnešnej dobe veľmi dôležité a za to že moji rodičia ma stále podporujú v ich učení. Chcem študovať vysokú školu v Taliansku a práve preto som začala s taliančinou. So španielčinou som začala preto že je to zaujímavý jazyk a tak ako aj angličtina, aj španielčinu využijem na mnohých miestach vo svete. Norčína je už iba taká bočná láska. Nórsko je jednou z krajín, ktoré plánujem navštíviť.

Fotografia je od enko97. Je neskutočné koľko skvelých fotografov vďaka hľadaniu obrázkov do článku nájdem na dA.

Knižný tag

18. july 2013 at 11:54 | leny |  myself end
Dnes som sa rozhodla, napísať ďalší článok, tak trochu o mne. A kedže knihy milujem a nedokážem ich vylúčiť zo svojho života (nie že by som sa o to pokúšala :D), bude to Prázdninový knižný tag, ktorý som pôvodne videla u Infinity a tá ho má od Mony. Tak dúfam že sa vám to bude páčiť a niečo sa o mne dozviete (napríklad to že mám evidentne samovražedné sklony :D)

1. Čteš o prázdninách více, nebo méně, než přes rok?
Nestretla som sa s osobou, ktorá by cez prázdniny čítala menej ako cez rok, a ja tiež nie som výnimkou. Prázdniny a knihy ku sebe jednoducho patria.

2. Když si vybavíš prázdniny, jakou knihu si s nimi spojíš?
Divergencia od Veronici Roth. Pamätám si ako som po tom ešte dva týždne nedokázala chytiť do rúk inú knihu lebo som bola taká nahnevaná že budem musieť čakať tak dlho na ďalšie pokračovanie a nemyslela som na nič iné. Iná kniha by v tom len kazila moje krásne predstavy o Four-ovi :)

3. Kolik si schopná/ný si vzít knih na dovolenou?
Tak ešte minulý rok to boli asi 3 knihy, avšak tento rok keď som konečne dostala čítačku som ich tam mala asi 20 :)

4. Čteš o prázdninách nějakou povinnou četbu?
Povinné čítanie som nikdy nemala, maximáne tak čitateľský denník čo sme ich museli mať 8 do konca roka. Takže nie.

5. Preferuješ klasické knihy (papírové), nebo e-knihy (elektronické knihy)?
Určite klasické, jednoducho je to oveľa príjemnejší pocit ako čítať e-knihu. Avšak e-knihy majú jednu veľkú výhodu a to že nech idem kamkoľvek, môžem si ich zobrať zo sebou a nebude to vážiť tonu.

6. Jakou knihu by jsi ráda viděla zfilmovanou?
Naozaj ťažká úloha. Ale tak, veľmi rada by som videla Fault In Our Stars od Johna Greena alebo Kam zmizla Aljaška taktiež od Johna Greena. Obe sú dokonalé a navyše by to bolo iné ako tie večné fantasy filmy, ktoré z celého srdca milujem.

7. Kdyby jsi měla možnost prožít den s nějakou knižní postavou, jaká by to byla?
Ach. Prečo iba jedna?! Ale tak, keď už si mám vybrať tak potom Finnick Odair z Hunger Games. Nemôžem si pomôcť, tá postava je dokonalá. Chcela by som aby ma naučil tak skvelo plávať, zabíjať s trojzubcom a potom by som mu povedala nejaké tajomstvo a strávila s ním krásnu noc.

8. Které místo z knih bys ráda navštívila?
Arénu. Neskutočne rada by som sa zúčastnila Hunger Games. Síce viem že tam ide o život, ale mňa tá predstava jednoducho láka. A navyše tí krásavci z ostatných krajov (vždy sa nejaký nájde :D).


Fotografia od Zhen-Yang

Úsmev, kapitola štvrtá

16. july 2013 at 18:55 | leny |  life notebook
Život je taká jedna veľká horská dráha. Raz ste hore a raz dole. Raz sa dostanete na úplne dno a potom sa objavíte na najvyššiom bode. Niečo také sa mne stalo so životom v posledných dňoch. Zatiaľ som sa viezla na priemernej výške, avšak včera a dnes som sa dostávala na vrchol. Jednak vašimi komentármi, ktoré neboli inak ako pozitívne, potom návštevnosťou (ak si dobre pamätám tak vyše 150 ľudí) a potom tu je on. Kamarát s výhodami. Pre mňa je to niečo neuveriteľné a koľko optimizmu a radosti som vždy cítila z článkov Infinity, toľko sa vo mne dnes nahrnulo naraz. Mimochodom dnes som Jessie konečne urobila ten design. Tak sa na to dielo pozrite-> Jessie

Žila, žila aj napriek dlhému času strávenému v uväznení. Jej jedinou spoločnosťou bol ten neznámy tvor. Každý krát čo ho videla si na ňom všimla niečo nové. Pomaly ho začala spoznávať. Videla jeho svetlé aj tmavé stránky. Každý deň strávili hodiny v tichu zatiaľ čo sa navzájom pozerali do očí. Jeho oči boli pre ňu najväčšou záhadou. Videla v nich všetko a zároveň nič. Nedokázala to popísať. Staral sa o §u ako o hosťa, nie ako o väzňa.

V jeden deň však nechal dvere v jeho väzení otvorené. Nechal ju nech sa rozhodne. Mohla zostať a byť s tým neznámym tvorom, alebo mohla odísť a už nikdy ho nevidieť. Nevedela čo urobiť. Bola stratená vo vlastných emóciach. Keby zostala, sloboda už by neexistovala, avšak ak neostane, už nikdy sa mu nebude môcť pozrieť do očí. Neexistoval žiaden kompromis. Nedokázali by sa dohodnúť a tak sa musela rozhodnúť. Sloboda alebo on.


A ona si zvolila. Bol pre ňu ako kúzlo, ktoré keby nechala tak, stratilo by sa. Každý jeden večer sa vracal aby spolu mohli stráviť hodiny ticha, pozeraním sa jeden druhému do očí. Nepotrebovali slová. Ich oči hovorili za ich ústa. Neboli dvaja, stali sa jedným. Ich myšlienky, názory a pocity sa stali zložitou pavučinou, ktorej rozumeli iba oni dvaja. A práve to ich robilo výnimočnými.

Ich odlišnosť ich spájala. Ich názory sa navzájom dopĺnali k dokonalosti. A ich oči boli ich každodennou záchranou, ich dávkou chuti do života.

Dúfam že vám nebude vadiť že je to asi najkratšia kapitola z môjho života. Ale nebojte sa, ona bude pokračovať. Bude tu so mnou aj s vami navždy. Fotografia od wanasabi.

Pocit, na ktorý ešte slovo nevymysleli.

15. july 2013 at 17:16 | leny |  when i need to talk
O svojom živote väčšinou píšem v rubrike life notebook, ale ako iste viete, je to tam celé jedna veľká metafora (myslím, v slovenčine som nikdy nevynikala) a väčšinou píšem o istých pocitoch. Dnes by som to nedokázala. Nech si myslíte že som akokoľvek šikovná, talentovaná a že mám krásne články, som v skutočnosti neschopná lebo neviem ani povedať čo teraz cítim.
Niekto by to nazval eufóriou, no toto slovo mi príde nevhodné.

Zažívam neskutočnú radosť z úspechu a aj novonadobudnutého priateľstva (k tomuto sa ešte dostanem). Včera (no, dnes vyšiel článok ale včera) ma prijali do novozaloženého klubu "Blogová elita". Je to dielo dvoch úžasných, talentovaných a skúsených bloggeriek Sydney a Infinity. To prijatie spôsobilo masový nával nových návštevníkov, ktorým som ledva oplatila tie úžasné komentáre. Keď si uvedomím že niektoré bloggerky sú na takýto počet komentárov zvyknuté, začne sa mi točiť hlava a ruky mi stuhnú od strachu že raz budú musieť písať tak veľa. Ale stále bolo super keď som objavila toľko nových blogov a ich autrov vďaka tým skvelým komentárom. Narazila som na skvelú fotografku (Any), vďaka jednému dievčatu som spoznala novo založenú skupinu, ktorá mi prišla veľmi sympatická a všetky fotky boli tak nápadité a jedinečné (Christie) a mnoho iného. Pre mňa to vlastne bol zážitok a radosť odpisovať na tie komentáre.

Taktiež mi to nedá pochváliť sa s jedným...vlastne hneď dvoma úspechmi. Prvý krát som sa objavila na titulke blog.cz s mojím predchádzajúcim blogom a fotografiami z Hallstattu niekedy v priebehu minulých dvoch týždňov. Keď som sa o tom dozvedela od Jessie, skoro som vybuchla radosťou. A čo dnes neuvidím? Opäť som sa tam našla. Môj článok o behaní, ktorý ja osobne nepovažujem za nič prudko kreatívneho sa tam objavil taktiež. No jednoducho, koho by to nepotešilo?!

Fajn :) A teraz niečo k dnešnému programu, na ktorý som sa tak tešila. Len tak sa poprechádzať s tak perfektnou osobou ako je on bolo úžasné. Ešte som sa asi nikdy nedokázala takto rozprávať s chalanom. Úplne nenútený rozhovor, dve krásne hodiny strávené v jeho spoločnosti. Ešte ho naučiť piť zelený čaj a bude to dokonalé. Najlepšie na tom celom je to, že hoci sme úplne rozdielny, rozumieme si. Hoci v povahe sme ako život a smrť, na maličkostiach sa dokážeme zhodnúť. Pri ňom sa človek musí usmievať. Nedokážem si uvedomiť ako som mohla celé 3 roky prehliadať jeho prítomnosť v triede a na matematike to že sedel vedla mňa. Vaša Adele sa nachádza v siedmom nebi.

Takže pre dnešok to bude všetko, samozrejme na krásne komentáre budem odpovedať ešte stále, no musím vymyslieť s Jessie nejaký dizajn. To viete, dlžím jej ho už vyše mesiac a stále nikto nevie ako by mal vyzerať. Fotografia je od hutzimbl. No, dokonalo to vystihuje moje akutálne pocity.


Tuscany&Venice 2013

14. july 2013 at 11:34 | leny |  being an artist

Ako už viete bola som na dovolenke v Toskánsku (druhý týždeň) a prvý týždeň sme boli pri mori a navštívila som aj Benátky. Takže dnes ráno som sa pustila do úpravy fotografií. Krajinkársky fotograf zo mňa naozaj nikdy nebude (alebo možno hej keď sa naučím kúzlo na odstránenie šedého svetla) a radšej sa budem venovať zvieratám, ľudom a architektúre.
Z 286 fotografií, som vybrala 22 a tie som preriedila ešte na 18. Takže v tomto článku vás čaká 18 fotografií.
A ako som včera hovorila, rada by som fotografie venovala jednej osobe, na ktorú som počas fotenia neustále myslela. "Len aby sa jej tie fotky páčili," opakovala som si stále. Takže Sydney, už viem že zrejme nebudeš nadšená ale aj tak dúfam že sa ti aspoň jedna zapáči.

"Viera v seba samého je najdôležitejšia. Lebo ak neveríš ty, neuverí nikto."

13. july 2013 at 19:51 | leny |  one time stories
286. Čo to číslo znamená vám poviem práve teraz, v tejto chvíľke. Je to počet fotografií Toskánska a Benátok, ktoré som za tie dva týždne urobila. Nie som s nimi práve moc spokojná (sebakritika patrí k môjmu ja) ale nájde sa tam pár nových lások. Bude to asi tým že väčšinou bolo nevhodné šedé svetlo, ktoré bez príslušného filtra jednoducho človek neodstráni. Ale verte mi že som šikovná a zvládnem ich zajtra upraviť a niečo z nich sem pridať. Už aj viem komu ten celý článok venujem (dotyčná osoba má totiž rada Toskánsko a ja som celý čas myslela len na to či sa jej fotky budú páčiť). Ďalej, môj psychický stav sa výrazne zlepšil. Našla som totiž rovnako chorú osobu ako som ja sama. Neskutočne si rozumieme a každý deň sa dokážeme rozprávať aj niekoľko hodín a ja si pri tom nenudím. Úprimný, vtipný a najmä milý človek. Neviem sa dočkať pondelka kedy ho po dvoch týždnoch uvidím (z textu môžete vytušiť že nejde o žiadnu osobu môjho pohlavia).

Stála som pred rovnakou zelenou tabuľou, rovnako ako pred pár rokmi kedy som ešte sama musela sedávať v laviciach, ktoré boli pre mňa už vzdialenou minulosťou. Odišla som ako dievča s veľkým snom a vrátila sa ako žena, ktorá vedela čo je treba k úspechu. Tentoraz boli študenti oproti mne a ja som zaujala miesto profesora. Na malú chvíľku som sa myšlienkami presunula späť do minulosti a snažila sa nájsť tie pocity, ktoré vo mne bublali rovnako ako teraz v študentoch, ktorých som mala dnes zaujať svojím rozprávaním. Nebolo vymyslené a nijako prikrášlené. Príbeh o mojom živote bol taký aký mal byť.

"Viem že väčšina z vás by najradšej odišla, niekam do mesta, s kamarátmi do baru alebo domov, viem aké to je keď ste nútení počúvať niekoho, o kom nič neviete a je pre vás nezaujímavý. Ale dnes vás poprosím aby ste sa skúsili odpútať od vášho uvažovania a aspoň na malú chvíľku sa započúvali do môjho rozprávania. Koho nezaujme, nevadí. Môže odísť. Ale dajte mi aspoň šancu," povedala som do rozlahlej triedy, v ktorej sa moje slová ozývali ešte chvíľku po tom ako som dorozprávala. Pár očí sa na mňa pozrelo, iné sa neobťažovali.

"Moje meno je Alison. Hoci si myslíte že som odlišná ako vy, mýlite sa. Som úplne rovnaká a pred pár rokmi som sedela v tých istých laviciach ako vy teraz. Dnes vám chcem povedať môj príbeh, a to prečo som sa vydala na cestu fotografa. Každý z nás mal istý dôvod prečo sa na túto školu prihlásil, a každý v vás má aj určite veľký talent, lebo inak by ste tu dnes nesedeli. Prišla som sem pred 12 rokmi, ako mladá amatérska umelkyňa, ktorá chcela rozvýjať svoj talent, rovnako ako vy. Mala som jeden sen, a tým bolo fotiť pre jeden uznávaný fotografický časopis. Ako plynul čas a ja som medzi mojimi rovesníkami nijako nevynikala, ľudia v mojom okolí mi začali hovoriť ako to celé nemá zmysel a že sa neoplatí investovať do tak bezvýznamného štúdia akým je digitálna fotografia. Nevedeli však, ako veľmi sa mýlili. Po tom ako som úšpešne ukončila školu a bola som "tá priemerná" som sa rozhodla cestovať."